Pri názve opery Babylon očakávania diváka nutne smerujú k téme „zmätenia jazykov“. V opere nemeckého skladateľa Jörga Widmanna však paradoxne predstavuje iba marginálnu tému a zostáva jazykovo monotónna. Libretistom jeho zatiaľ poslednej opery nie je nikto iný ako kontroverzný nemecký filozof Peter Sloterdijk, ktorý postavil do centra svojho textu multikultúrnu spoločnosť prvej starovekej metropoly.
Medzi chaotickým hľadaním a normatívnym náboženským poriadkom sa nepohybujú iba samotní Babylončania, ale aj židovský mladík Tammu, ktorý sa zahľadí do rovnomennej babylonskej kňažky bohyne vojny a slobodnej lásky Inanny. S ňou sa v opojení, ktoré mu spôsobila, vzďaľuje od svojej niekdajšej vernej „sestry“ Duše. V blúznivom sne Tammu uvidí babylonských bohov, ktorí zosielajú na Zem trestajúcu potopu, počas ktorej sa rieka Eufrat zmení na ničivé more. Po jej padnutí sa za vyvoleného bohov vyhlási Vládca-Kňaz, s tým že na odvrátenie ničivej povodne bude do budúcna postačovať každoročná obeta vykonaná rukami. Tammu počuje hlas Inanny, ale nevie ju nájsť v orgiasticko-karnevalovovej oslave Babylončanov. Tá je prerušená skupinou židovských exulantov, ktorí považujú za garanta riadneho života svoje Sväté písmo. Tammu je tak konfrontovaný s otázkou identity a kultúrnej príslušnosti. Posol na to oznamuje, že za tohoročnú obetu bohom bol vybraný práve Tammu.
Obeta je sprevádzaná spytovaním hriechov a rituálnym pokorením Vládcu-Kňaza, ktorý následne zabije Tammuho. Rituál obety sprevádzajú židovskí exulanti obžalobou nebies a preklínaním Babylonu. Inanna, ktorá je hlboko zarmútená smrťou Tammuho, sa rozhodne vybrať do podsvetia, aby si ho od „sestry“ Smrti vymohla naspäť. Svojim vytrvalým naliehaním si od Smrti vymôže, aby urobila výnimku a prepustila jej milého. Inanna a Tammu sú opäť zjednotení vo svojej láske a uzatvára sa nová zmluva medzi Zemou a Nebom. Dieťa ako symbol nevinnosti a nového začiatku pripomína ľuďom, že vlastnú zodpovednosť nemôžu zvaľovať na bohov.
Widmannova partitúra formuje pred uchom poslucháča zvukovo opulentný kaleidoskop rôznorodej spoločnosti Babylonu. Skladateľ pritom vytvoril fascinujúcu a náročnú hudobnú koláž, v ktorej na seba narážajú najrôznejšie zvukové farby, postupy a štruktúry. Pritom siaha k početným postmoderným odkazom z dejín hudby a k tematickým prepojeniam. Widmannova a Sloterdijkova opera je filozoficky komplexný a poslucháčsky náročný „Gesamtkunstwerk“, ktorého prepracovanie prináša po siedmych rokoch od mníchovskej svetovej premiéry na scénu novú berlínsku verziu. Skladateľ ju obhajuje ako skrátené, o nové hudobné pasáže obohatené a nanovo inštrumentované dielo s novým záverom. Ten teraz s prológom vytvára rámcovú konštrukciu hlavného príbehu. V ňom na začiatku v ruinách preklína Muž-Škorpión mestskú civilizáciu slovami starozákonných prorokov a na konci otrávený vlastným žihadlom prežíva vytriezvenie z ilúzie istej spásy.
Dominantnou silou večera v tomto mytologickom pletenci je hlasitosť, keďže Widmannova partitúra nešetrí miestami hranými vo forte a fortissime. Hudobne sa pritom s potešením poslúžil u svojich predchodcov z 20. storočia – počujeme tu Straussa, Reimanna, Rihma, ale aj operetne-gýčovo znejúci duet hlavnej dvojice po vyslobodení Tammuho z podsvetia. Sloterdijkov text srší odkazmi na filozofické a mytologické symboly minulých tisícročí, pričom prevláda strojený tón reči. Oboje nenapomáha naplneniu postáv dramatickým nábojom a zostávajú viac abstraktnými alegóriami ako uveriteľnými charaktermi.
Neprekvapuje preto, že režisér Andreas Kriegenburg si s takouto (ne)dramatickou štruktúrou poradil len s ťažkosťami. Scénograf Harald Thor mu poskytol ako priestor obrovskú, pohyblivú skriňovú konštrukciu, plnú najrozličnejších priehradiek, ktoré boli čiastočne vyzdobené babylonským klinovým písmom a fragmentom slávnej modrej mozaiky z Ištarinej brány. Táto skriňová konštrukcia, ktorá sa permanentne posúvala hore a dole, bola k tomu umiestnená pomerne blízko proscénia, takže celej réžii nutne chýbala dimenzia hĺbky. Režisér nechal v jednotlivých priehradkách rozlične preliezať, presúvať sa a kopulovať hlavne zbor a niektoré vedľajšie postavy. Sólisti sa preto pohybovali hlavne v úzkom páse prednej časti scény a na proscéniu, kde im nezostávalo veľa priestoru na rozvinutie hereckej akcie. Pravdepodobne ironizujúcim prvkom k spomínanému gýčovému duetu malo byť asi obmotávanie dúhových šatiek okolo končatín spevákov, ktoré malo asi predstavovať symbol novej zmluvy – dúhu.
Na rozdiel od réžie boli hudobné výkony večera, až na mierne opotrebovane znejúci tenor hlavného mužského predstaviteľa, vynikajúce. Známy americký spevák Charles Workman, ktorý väčšinu svojej kariéry spieval lyrické tenorové úlohy, v posledných rokoch postupne presedlal na dramatickejší repertoár 20. storočia. Táto zmena si počuteľne vyžiadala daň v podobe zníženej kvality jeho hlasu, ktorý znel počas večera častokrát plocho a vo výškach bojoval s úzko znejúcimi tónmi. Nielen vinou réžie bol tiež podčiarknutý aj plochým hereckým stvárnením. Naopak hlavné ženské postavy Innany a Duše, oba obsadené koloratúrnymi sopránmi predviedli vynikajúce výkony. Dánka Susanne Elmarks predviedla široké spektrum vokálneho výrazu v exponovanej roli kňažky Innany a Nemka Mojca Erdmann svojim mozartovským žiarivým sopránom perfektne stvárnila túžobné a nadpozemské aspekty Tammuho hľadajúcej Duše. Dominantným výkonom prvej časti opery bolo však dlhé dramatické sólo Mariny Prudenskej v roli Eufratu, ktorá siaha až do altových hĺbok. Fascinujúci bol aj výborný kontratenor Andrewa Wattsa v rozorvanej postave Muža-Škorpióna. Napriek pokročilému veku podal stále kvalitný bas John Tomlinson adekvátny výkon v menšej roli Vládcu-Kňaza. V druhej časti večera bol spevácky aj herecky pozoruhodný exaltovaný výstup basbarytonistu Otta Katzameiera (Smrť) v hororových scénach pekla. Berlínska Staatskapelle a zbor Štátnej opery sa pod vedením kompetentného britského dirigenta Christophera Warda poriadne opreli do Widmannovej partitúry. Možno až prílišná intenzita zvuku však nikdy nešla na úkor presnosti a farebnosti hudobného podania. Rozporuplnosť celkovej koncepcie autorov a inscenačného poňatia tohto operného diela teda do veľkej miery kompenzoval vysoko nadpriemerný výkon interpretov.
Jörg Widmann: Babylon (2012/2019), Staatsoper Berlin, 11. 3. 2019
Napsat komentář
Pro přidávání komentářů se musíte nejdříve přihlásit.