Neskororomantická opera o rytierovi smutnej postavy od francúzskeho skladateľa Julesa Masseneta (1842 – 1912) je určite najznámejšie hudobnodramatické spracovanie tém zo slávneho Cervantesovho románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha (1605/1615). Záujmu hudobných skladateľov sa pritom tento vďačný námet s hlbším filozofickým posolstvom tešil už v 17. storočí. Prvé známe zhudobnenie pochádza z pera nemeckého skladateľa J. Ph. Förtscha uvedené v Hamburgu už v roku 1690. V 18. storočí sa príhody tragikomického starca holdujúceho čítaniu a napodobovaniu rytierskych románov tešili výnimočnej pozornosti skladateľov. Menej známi autori ako F. B. Conti (1719), J. B. de Boismortier (1743), ale aj známejší skladatelia ako A. Caldara (1727), G. Ph. Telemann (1761), G. Paisiello (1769), A. Salieri (1770) a C. von Dittersdorf (1795) si častokrát za predlohu volili epizódu z Gamachovej svadby. Rovnaký námet si zvolili za námet svojich opier aj skladatelia v 19. storočí F. Mendelssohn-Bartholdy (1827) a S. Mercadante (1830). V 20. storočí okrem Massenetovej opery zaujali skladateľov ako M. de Falla (1923), H. Zender (1993) a C. Halffter (2000). U neoperného publika asi najviac rezonoval muzikál The Man of La Mancha (1965) s hudbou M. Leigha.
Massenetova opera mala premiéru 19. februára 1910 v Opéra de Monte-Carlo v Monacu a bola jeho posledným úspechom na divadelných doskách. Jej libreto však nevychádza priamo z románu M. Cervantesa, ale predlohou mu bola nová dráma na tento námet – Le Chevalier de la Longue-Figure (1906) od Jacquesa Le Lorrain. Libretto pre Masseneta napísal jeho osvedčený libretista Henri Cain, ktorý pre neho napísal až šesť operných textov v posledných rokoch jeho kariéry. Opera vznikla, podobne ako mnohé neskoré opery Masseneta na objednávku Raoula Samuela Gunsbourga, riaditeľa monackej opery. Le Lorrain a následne aj Cain zredukovali rozsiahly Cervantesov román kvôli dramatickému účinku na niekoľko epizód, pričom centrom príbehu je márne úsilie Dona Quijota o lásku Dulciney. Tá nie je, ako v pôvodnom románe, obyčajnou dedinčankou, ale hlavne zvodkyňou a objektom nenaplnenej lásky mužov, podobne ako Bizetova Carmen alebo Massenetova Manon.
V prvom dejstve je predstavená Dulcinea a jej štyria obdivovatelia. Vysmievajú sa prichádzajúcemu Donovi Quijoteovi a jeho sluhovi Sanchovi, ten si ich nevšíma a naokolo rozdáva ľuďom peniaze a prezentuje sa ako rytier. Očarený krásou Dulciney vyznáva jej Don Quichotte lásku a sľubuje, že jej vráti perlový náhrdelník, ktorý jej ukradla banda zbojníkov. Na oplátku sa má po jeho návrate stať jeho manželkou. V druhom dejstve starý „rytier“ skladá verše o svojej láske, zatiaľ čo Sancho šomre o nezmyselnosti celého podujatia a skazenosti žien. Zrazu sa na ich ceste pred nimi objavia veterné mlyny, ktoré Don Quijote vo svojom poblúznení považuje za obrov, a odvážne sa vrhá do boja. V centrálnom dejstve prichádzajú v hlbokom lese k úkrytu zbojníkov, ktorý okradli jeho milovanú. Sancho sa prezieravo ukryje a starý muž je napriek svojmu odhodlaniu čoskoro premožený presilou. Spútaný Don Quijote sa vo svojej poslednej modlitbe pred zabitím modlí tak úpenlivo, že ho zbojníci nielen prepustia ale mu darujú aj ukradnutý perlový náhrdelník. V nasledujúcom dejstve sa Don Quijote vracia k znudenej Dulciney, ktorej sa zunovali aj jej nápadníci. Vracia jej ukradnutý náhrdelník a za posmechu okolostojacich žiada úprimne o jej ruku. Dulcinea ho odmieta, aj keď ju starý muž dojíma svojím odhodlaním, ale nedokáže si predstaviť život s ním. Posmech ľudu sa ešte viac stupňuje a verný Sancho bráni svojho zlomeného pána. V poslednom dejstve leží Don Quijote pripravený o všetky ilúzie z rytierskych románov na smrteľnej posteli. Lúči sa so Sanchom a blúzniac ponúka mu za verné služby ostrov snov. Tesne pred smrťou sa mu ešte zdá, že počuje hlas svojej milovanej lásky. Sancho oplakáva smrť svojho nešťastného pána.
Hudobne je Massenetov Don Quichotte jedným veľkým odkazom na operné diela minulosti i na jeho vlastné staršie diela. Dramaturgia komicko-tragickej hudobnej drámy s bláznivým alebo šialeným hlavným hrdinom zodpovedá starším tradíciám 18. storočia (Haydnov Orlando paladino), avšak Massenet ju pochopiteľne vyplnil hudbou neskorého romantizmu, s francúzskym šarmom aj vášňou čiastočne odkazujúcou na Bizetovu poslednú operu. Nezostal však iba, tak ako mu to mnohí kritici vytýkajú, iba pri sladkých romantických melódiách a ľúbivých harmóniách. Reflektoval totiž aj nové diela ruskej hudby, špeciálne Musorgského Borisa Godunov, ktorý bol uvedený S. P. Ďagiľevom v roku 1908 v Paríži. Hlavnú úlohu v ňom nespieval nikto iný ako budúci hlavný protagonista Massenetovej opery Fjodor Šaljapin. Práve medzi neskorým dielom Masseneta predstavuje Don Quichotte s mnohými odkazmi na staršie autorove opery a opatrné prevzatie redukovaného hudobného výrazu z Musorgského opery posledný vrchol jeho tvorby. Už len preto, že v našich končinách je toto dielo málo hrané sa oplatí vidieť berlínsku inscenáciu.
V poslednej dobe sa mi podarilo navštíviť viacero predstavení v Deutsche Oper Berlin, avšak nepamätám si tak vydarený večer ako práve predstavenie zo 7. júna 2019. Francúzsky dirigent Emmanuel Villaume mal pod dokonalou kontrolou orchester, ktorý hral farebne a rytmicky presne, s dokonalými tempami. Inscenácia bola zverená švédskemu činohernému režisérovi strednej generácie Jakopovi Ahlbornovi, ktorý ju uchopil imaginatívne hravo, zdôraznil komické i dojímavé aspekty diela. V záverečnom vyznení jeho koncepcie je Massenetova opera obhajobou vzájomného rešpektu a empatickej humanity. Občasné triky, ktoré necháva predvádzať protagonistov, neboli ani rušivé ani nezhadzovali presvedčivé stvárnenie rolí. Tento postup bol do veľkej miery nutný, pretože speváci troch hlavných rolí vôbec vizuálne nezodpovedali duchu predlohy. Hlavný protagonista bol mladý, nižší a dobre stavaný basbarytón Alex Esposito. Sancho Pansu stvárnil naopak vysoký a obratný americký barytón Seth Carico. Dulcineou bola mierne korpulentná mezzosopranistka Clémentine Margaine. Spevácky a do veľkej miery aj herecky však tieto „rozpory“ dokonale vyrovnávali, aj keď nie pre každého boli uveriteľným Don Quijotom a Sanchom Pansom. Alex Esposito je ešte pomerne mladý a postupne mohutnejúci hlboký hlas, ktorý hlasovo suverénne zvláda túto rolu, ale chýba mu ešte posledný kúsok vyzretia výrazu a stotožnenia s rolou. Čo je však pochopiteľné pri rolovom debute, keďže jeho doterajšie role sa pohybovali hlavne od Mozarta po belkantový repertoár. Seth Carico, ktorý doteraz taktiež spieval podobný repertoár zvládol svoju rolu aj herecky veľmi dobre, avšak podobne ako u Esposita bola trochu badateľná malá skúsenosť s týmto repertoárom. Spevácky najpresvedčivejší výkon podala Francúzka Clémentine Margaine, u ktorej je badať, že v roli Dulciney je oveľa viac doma. Nielen jazykovo, ale aj typovo, keďže už niekoľko rokov spieva nebezpečnejšiu „sestru“ Dulciney – Carmen. Suverénny hlas, optimálneho objemu, aj keď nie práve najoriginálnejšej farby, bol ozdobou celej inscenácie. Rolovo adekvátne a spevácky (veľmi) dobré výkony podali aj predstavitelia menších rolí. Veľmi vydarený večer potvrdil úspešné zavŕšenie poslednej premiérovej inscenácie v Deutsche Oper Berlin v sezóne 2018/19.
Jules Massenet: Don Quichotte (1910), 5 dejstiev, Deutsche Oper Berlin, 7. 6. 2019
Napsat komentář
Pro přidávání komentářů se musíte nejdříve přihlásit.