Vydarený Hamlet v Deutsche Oper Berlin

Francúzska „veľká opera“ na námet Shakespearovej najslávnejšej tragédie vyvoláva u dnešného publika čiastočne otázniky, ale i záujem ako stále pomerne raritné dielo. U úzkej skupiny hudobne vzdelaného publika sa však k tomu pripája aj ocenenie jej nesporných hudobných kvalít. Tie ale nie sú až tak očividné a ľúbivé, aby Thomasovmu Hamletovi zabezpečili trvalejšie miesto v repertoári. Napriek tomu v poslednej dobe o toto dielo rastie záujem, dokonca aj na Slovensku a v Českej republike. Nie až tak dávno ho bolo možné v našom geografickom priestore vidieť v SND v Bratislave, ktoré ho uviedlo v roku 2000. V poslednej dobe sa o toto pomerne náročné dielo inscenačne pokúsili v Ostrave (2016) a aj v Plzni (2018). Tri uvedenia na záver sezóny 2018/19 v Deutsche Oper Berlin, z ktorých druhé som mal možnosť navštíviť, boli však iba koncertantné, takže bolo možné sa naplno zamerať na jeho hudobnú zložku.

Otázniky u dnešného, ale i už u vtedajšieho nefrancúzskeho publika vyvolávala, ako inak, voľba námetu a kvality libreta. Takisto hudba od francúzskeho skladateľa Ambroisa Thomasa (1811 – 1896), ktorý vo svojej dobe patril k jedným z najrenomovanejších, neohurovala publikum efektom a dobre zapamätateľnými melódiami, tak ako tomu bolo u staršieho Giacoma Meyerbeera ani lyrizmom a dojímavosťou ako u trochu mladšieho Charlesa Gounoda. Libreto Thomasovi pritom napísala osvedčená dvojica Michel Carré a Jules Barbier, ktorý vytvorili libretá aj k Lovcom perál od Bizeta alebo k obom Gounodovým najslávnejším operám. Postupovali podobne ako to bolo bežné vo francúzskom opernom divadle 19. storočia. Nevychádzali teda priamo zo slávnej predlohy od Shakespeara, ale z rovnomennej divadelnej hry A. Dumasa st. a P. Meurica z roku 1847. Komplexnú a rozsiahlu predlohu tak pre potreby opery ešte viac zredukovali na najvýznamnejšie momenty zo Shakespearovej hry a pridali do libreta prvky, ktoré boli typické pre operu 19. storočia a publikum ich očakávalo.

Formálne vychádzalo Carrého, Barbierov a Thomasov Hamlet z tradície „grand opéra“, avšak v niektorých scénach (napr. medzi Hamletom a kráľovnou) nezostala dlžná nič ani najnovšiemu trendu vypätého dramatického podania s väčšou psychologickou hĺbkou postáv. Libretisti zvolili formálnu podobu päťdejstvovej „grand opéra“ s čiastočnou orientáciou na veľké scénické tablá a Thomas obslúžil tomu zodpovedajúce očakávania publika nielen ich pompézne znejúcim zhudobnením, ale aj obsadením hlavnej ženskej role koloratúrnym sopránom s vypätým, virtuóznym partom a scénou šialenstva. Naopak libretisti jej dali – zodpovedajúc predlohe – zmiešanú dramaticko-komicko-tragickú povahu. Hlavnú mužskú postavu bol Thomas nakoniec nútený obsadiť barytónom, pretože chýbal tenor, ktorý by bol schopný zvládnuť náročnú úlohu Hamleta. V konečnej podobe je teda táto opera hybridom starších a novších trendov francúzskej opery 19. storočia.

Aj keď Ambroise Thomas dnes  už nepatrí k najznámejším francúzskym skladateľom druhej polovice 19. storočia, akými sú napr. spomínaní Meyerbeer, Gounod, či Bizet alebo Offenbach, tešil sa vo svojej dobe veľkému uznaniu. Bol víťazom prestížnej Rímskej ceny a členom Académie des beaux-arts. Od roku 1856 bol profesorom a o 15 rokov neskôr aj riaditeľom na slávnom parížskom Conservatoire. Jeho najslávnejším žiakom bol Jules Massenet. Z Thomasových viac ako dvadsiatich opier je okrem Hamleta známa už iba Mignon (1866) na motívy Goetheho románu Roky vandrovky Wilhelma Meistra. Obomi operami chtiac-nechtiac musel reagovať na úspechy lyrických drám Gounoda. Ani jedna z nich však dlhodobo nedokázala konkurovať majstrovským dielam mladšieho kolegu. A to napriek nesporným hudobným kvalitám, ktoré sú však často skryté v sofistikovaných harmóniách ako v populárnych melódiách.

Uvedenie troch koncertantných predstavení na záver sezóny Deutsche Oper sa ukazuje ako vynikajúce rozhodnutie predstaviť toto menej známe dielo francúzskej opery v prvotriednom obsadení. Je otázne či by inscenácia tejto opery bola dostatočne veľkým ťahákom pre publikum, avšak tri koncertné uvedenia ozdobené menom Diany Damrau zabezpečili takmer vypredané hľadisko. Hudobné naštudovanie a dirigovanie zabezpečoval franko-kanadský dirigent Yves Abel a zbor Deutsche Oper pripravil Jeremy Bines. Abel inšpiroval orchester svojim vášnivým, až tanečným štýlom dirigovania k nadpriemerne dobrému výkonu, a to aj napriek počiatočným miernym zaváhaniam. Hlavne v posledných troch dejstvách podal však prvotriedny výkon. Prevažne frankofónni speváci sa bez problémov mohli spoľahnúť na jeho flexibilné a primerané tempá, vďaka čomu sa mohli sústrediť na svoju interpretáciu.

Hlavnú rolu stvárnil mladý francúzsky barytonista Florian Sempey, ktorý hosťuje v DOB aj v Meyerbeerovej opere Dinorah. Príkladnou dikciou, precítenosťou výrazu a s patričnou vervou vo vypätých momentoch partitúry bol perfektným predstaviteľom Hamleta. Viac ako vyrovnanou partnerkou mu bola osvedčená koloratúrna sopranistka Diana Damrau v roli jeho milovanej a následne kvôli pomste zavrhnutej Ofélie. Damrau uchvátila nielen v efektnom 4. dejstve so scénou šialenstva, kde mohla naplno predviesť svoje spevácke a interpretačné umenie. Aj v ansámblových scénach sa dokázala dostatočne presadiť, a dodať im vlastné akcenty. Počúvať jej spev je výnimočným zážitkom – dokonalé ovládanie dynamiky, farby hlasu v spojení so svetlým, striebristým tónom a perfektne zvládnutou francúzštinou ju charakterizujú ako prvotriednu profesionálku a dokonalú interpretku koloratúrnych rolí nielen nemeckého a talianskeho ale i francúzskeho repertoáru. Hamletovho strýka a uchvatiteľa trónu – Claudia stvárnil jej manžel, francúzsky basbarytón Nicolas Testé. Podal v nie príliš rozsiahlej role panovníka-vraha, ktorý sa potáca medzi mocibažnosťou a prudkými výčitkami svedomia, veľmi dobrý výkon. Prekvapením večera však pre mňa osobne bola mladá švajčiarska mezzosopranistka Eve-Maud Hubeaux ako kráľovná Getrúda, Hamletova matka. Napriek mladistvo znejúcemu hlasu sa jej vďaka výborne zvolenej interpretačnej polohe a perfektnej technike podarilo stvárniť pýchu, dramatickú naliehavosť i zúfalstvo spolupáchateľky. Jedným z vrcholov večera bol zaiste jej duel s Florianom Sempeyom. Bol by som veľmi prekvapený, ak by sme o tejto vynikajúcej interpretke v budúcnosti viac nepočuli. V menšej roli Oféliinho brata Laerta sa zaskvel talentovaný mladý tenor Phillipe Talbot, ktorý sa špecializuje na Rossiniho a francúzsky lyrický repertoár. Aj ďalšie menšie role Hamletovych priateľov, ducha zavraždeného kráľa a hrobárov boli obsadené adekvátne z radov síl Deutsche Oper. Zaslúžený dlhotrvajúci potlesk obecenstva odmenil všetkých interpretov, predovšetkým predstaviteľov hlavných postáv.

Ambroise Thomas: Hamlet (1868), 5 dejstiev

Deutsche Oper Berlin, 27. 6. 2019